snopekovci

     Čuklasovce sa spomínajú v roku 1352 ako Chuklaz, r. 1598 Cwklssocz. Vývin názvu obce bol v ďalších rokoch nasledovný:

1773 Csuklasz, Cžuklasowcze, 1786 Cschuklasz, Cschuklaszowce, 1808 Csuklász, Csuklaszócz, Cžuklasowce, 1863 Csuklasz, Csuklaszóc, 1873–1913 Csuklász, od r. 1920 Čuklasovce.
(Zdroj: Názvy obcí Slovenskej republiky /Vývin v rokoch 1773 - 1997/ - PhDr. Milan Majtán, DrSc. Bratislava: Veda 1998)

        Prvá písomná zmienka o Čuklasovciach sa viaže k vyšetrovaniu zabitia človeka.
       Udalosť sa odohrala v Dežericiach na piatu pôstnu nedeľu roku 1352 za panovania Ľudovíta I. z rodu Anjouovcov, ktorý vtedy už 10 rokov panoval Uhorsku a jeho najväčšou oporou nebola najvyššia šľachta, ale nižšia šľachta a mestá. Na konci pôstneho obdobia, v deň zasvätený Pánovi, vtrhli do kúrie Valentína, syna Vrachovho z Dežeríc, ľudia Petra Waguca z Hornian. Vylomili bránu kúrie s úmyslom podpáliť kúriu a zabiť jej majiteľa Valentína Dežerického. Majiteľ kúrie však v sebaobrane zabil jedného z útočníkov.
     Spory medzi zemanmi z Dežeríc a Hornian sa dostali pred samotného kráľa, ktorý poveril vyšetrovaním prípadu syna Bajkoša z Motešíc a Štefana z Čuklasoviec, z rodu Čuklasovských, ako ľudí hodnoverných kráľovi. Títo po vyšetrení prípadu oboznámili s výsledkami vyšetrovania samotného kráľa a potvrdili verziu zemana z Dežeríc. Kráľ potom nariadil oboznámiť s výsledkami vyšetrovania nielen šľachtu, ale aj všetkých poddaných Trenčianskej stolice. Toto nariadenie, spolu s opisom prípadu, bolo vydané na 5. veľkonočnú nedeľu toho istého roka. Listina bola uschovaná konventom Hronskobeňadického kláštora. V súčasnosti by sa mala nachádzať v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti.
        V osobe svedka a vyšetrovateľa prípadu Štefana z Čuklasoviec sa tak prvýkrát dozvedáme o obci Čuklasovce a o tom, že obec vlastnil rod Čuklasovských.
(Zdroj: Nagy Imre: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. V. (1347–1352) (Budapest, 1887)
Poznámka: Ide o opis listiny, ktorá bola prevzatá do úschovy hronsko-beňadického konventu
    Čuklasovce boli kuriálnou dedinou (kúria - sídlo nižšej šľachty) zemianskeho rodu  Čuklasovských (Csuklasóczi, Csuklaszi) a ich dedičov. V roku 1352 sa spomína zeman Štefan z Čuklasoviec. Iný Štefan z Čuklasoviec bol v roku 1514 a 1523 vo funkcii kráľovho človeka. V roku 1523 mal v obci majetky Pavol Csuklász (Čuklás) z Malých Oponíc.
        V nasledujúcich storočiach sa v obci spomínajú ďalšie zemianske rodiny, napr. Striha, Dulai, Buotka, Kostoláni, Borčický, Rybár (aj Rybárik), Maríkovský, Kvašovský, Kmeth, Ghilányi a iné.
(Zdroj: Štátny archív Bytča, Fond Trenčianskej župy 1, Taxálne súpisy)
   Podľa cenzusu z r. 1715 (sčítanie daňovníkov Uhorska) sa spomínajú v tom čase v Čuklasovciach nasledovné priezviská: 
Joannes Minar, Nicolaus Mitussek, Joannes Serkovy, Stephanus Lacho, Michael Cservik, Andreas Minar, Adamus Minar, Michael Mlinar, Michael Csirik, Hrebos, Cserkovy, Stephanus Bednar, Joannes Kmet, Joannes Pallyo, Andreas Pallyos, Franciscus Szecsansky.
(Transskripcia zo zdroja www.arcanum.hu/mol)                             
       Nielenže v r. 1715 sa  v Čuklasovciach Snopekovci nenachádzali, ale podľa tohoto cenzusu sú uvedení v celom Uhorsku len dvaja nositelia priezviska Snopek: Georgius Sznopek v Plaveckom Štvrtku (vtedajší názov Cseötörtök) a v Zalianskej župe (juhozápad Maďarska), v obci Polya Matheus Sznopek.
 
    Na internetovej stránke Veľkých Držkoviec sú spomienky starého Slováka z Ameriky na Dolné Držkovce a okolie, v ktorých vyslovuje názor, že väčšie osídlenie tejto oblasti nastalo začiatkom 18. storočia, čo korešponduje s vyššie uvedenými údajmi (o malom počte daňovníkov) a navyše podporuje domnienku, že Snopekovci prišli na toto územie odinakiaľ (viď aj sekcia PRIEZVISKO). O dosídľovaní svedčí aj výskyt niektorých českých priezvisk v matrike farnosti Malá Hradná v okolitých obciach (napr. Novotný, Varhaník, Černák, Hrbáček, Jelínek, Hanák a iné), pričom niektorí z nich majú v zápisoch uvedenú lokalitu pôvodu Moravu (presne, či skôr nepresne uvedené "ex Moravia").

     Podľa archívnych dokumentov boli pomerne časté spory medzi obcami Čuklasovce a Dubodiel.
    V roku 1581 Trenčianska stolica prešetrovala sťažnosť grófa Ladislava Popela vo veci chotárnych sporov medzi obcami Dubodiela a Čuklasovcami.
     V roku 1582 Ondrej Babindal podal sťažnosť proti Ladislavovi Popelimu, jeho manželke i jeho úradníkom vo veci, že ich poddaní z Dubodiela násilím obsadzujú lúky a zeme v chotári Čuklasoviec. 
      V roku 1610 sa konalo vypočúvanie svedkov o spornom území medzi Dubodielom a  Čuklasovcami.
     O niekol'ko rokov neskôr, v roku 1625, obyvatelia Dubodiela pohrozili poddaným z Čuklasoviec, aby nerobili vpády na územie Dubodiela.
(Zdroj: monografia obce Dubodiel, autori M. Ďurčo, A. Mikula, vyd. 2005)
        Dejinami obce otriasli určite aj početné turecké nájazdy, ktoré pretrvávali ešte v 17. storočí. Známe z tejto oblasti je hlavne napadnutie a rozprášenie trenčianskeho župného vojska Turkami na Jarkoch (Mníchova Lehota)v októbri r. 1663, kam museli prejsť úbočím Inoveckých hôr od Topoľčianskeho hradu cestou vedúcou cez Tarabovec a Dubodiel do Trenčína. Pri svojich cestách a výpadoch pravdepodobne neušetrili ani obyvateľstvo Čuklasoviec.
(Zdroj: monografia obce Dubodiel, autori M. Ďurčo, A. Mikula, vyd. 2005)
      O niekoľko desiatok rokov boli udalosti tohoto regiónu silne ovplyvnené protihabsburským povstaním pod vedením Františka II. Rákociho. Veliteľom kuruckých vojsk bol totiž župan Mikuláš Berčeni, vtedajší majiteľ hradu Tematín, ukrytého v Inoveckých horách. Povstanie vypuklo r. 1703, no v r. 1708 v bitke v chotári na Hámroch pri Trenčianskej Turnej utrpeli kurucké oddiely zdrvujúcu porážku a samotný Rákoci, zranený, bol dopravený cestou cez Mníchovú Lehotu, Dubodiel, Tarabovec, Zlatníky do Nitrianskej Stredy a Kovariec. Po potlačení tohoto povstania zostali v Inoveckých horách kuruckí zbehovia, ktorí sa dali na zbojníčenie. Neskôr sa k nim pridali aj niektorí zúfalí poddaní. Na základe neúnosnej situácie bol vydaný spoločný edikt Nitrianskej a Trenčianskej stolice, podľa ktorého sa zrušili lazy, drevené obydlia boli rozobraté alebo spálené, osadníci boli presťahovaní  do dedín. 
(Zdroj: monografia obce Dubodiel, autori M. Ďurčo, A. Mikula, vyd. 2005)
        V roku 1598 mala obec 18 zemianských domov, v r. 1784 mala 30 domov a 188 obyvateľov, v r. 1828 mala 24 domov a 136 obyvateľov.
Podľa diela Magyarország Geographiai Szótára, vyd. v Pešti r. 1851 Elekom Fényesom, maďarským štatistikom, žilo v tom čase v Čuklasovciach 160 obyvateľov slovenskej národnosti hlásiacich sa k rímskokatolíckemu vierovyznaniu a 14 obyvateľov hlásiacich sa k židovskej viere.

    Dňa 23.1.1767 začala v Rakúsko-Uhorsku urbárska regulácia (vydaním urbárskeho patentu Márie Terézie), ktorá vyvrcholila v rokoch 1770 - 1774 zavedením celokrajinského urbára (tzv. Tereziánsky urbár).
    Jeho vydaniu predchádzal predurbársky súpis majetku a zodpovedanie  otázok deväťbodového dotazníka urbárskej regulácie v každej obci. Dňa 5.8.1770 navštívili Čuklasovce za týmto účelom konskriptori Juraj Hodossyi a Jozef Vagyon. Na otázky deväťbodového dotazníka urbárskej regulácie v Čuklasovciach odpovedali piati poddaní  zemepána - vdovy po Jozefovi Ghillányim, a to richtár Ján Lacho, sedliaci Ján Hudec, Ondrej Crho a želiari Ján Ďurkov a Ján Puškár. K dispozícii je aj transskripcia a voľný preklad dotazníka s odpoveďami. Z odpovedí na dotazník sa dozvedáme, že len jedna tretina obrábanej pôdy v Čuklasovciach bola úrodná. Obyvateľov Čuklasoviec živili aj plody ovocných stromov, ktoré chodili predávať na trhy a jarmoky do Bánoviec, pričom kapusty dopestovali len pre vlastnú potrebu. Ďalším spôsobom obživy boli furmanky pre obyvateľov okolitých obcí. Svojim pánom odnepamäti odvádzali deviatok zo všetkej úrody, rovnako aj každé deviate jahňa a kozľa (deviatok je deviata časť úrody, nie devätina, rovnako aj desiatok, odvádzaný cirkvi, je desatina úrody). Okrem toho odvádzali panstvu z každej celej usadlosti 12 kureniec, dve husi a 24 vajec. Zaujímavosťou však je tvrdenie, že na rozdiel od ostatných obcí mali Čuklasovce zvláštnu výsadu, že nemuseli odvádzať cirkevnej vrchnosti povinný desiatok (desiatu časť úrody, alebo jej peňažný ekvivalent). Táto skutočnosť je spomenutá aj na maďarských stránkach rodu Frívaldský, kde sa uvádza, že páni František Frivaldszky a  Ján Birosky (pravdepodobne dežmári - vyberači daní) v r.1724 dosvedčili pred Nitrianskou kapitulou, že počas ich služieb trenčianske obce Čuklasovce a Dubodiel mali takú výsadu, že sa v nich nevyberali desiatky.
            Samotný urbár pre obec Čuklasovce bol vydaný v r. 1774 a sú v ňom uvedení nasledovní poddaní: sedliaci Juraj Lacho, Juraj Mlinar, Adam Pristaš, Ján Pristaš, Ján Hudec, Michal Michalech, Michal Čičík, Ondrej Crho a želiari Ján Ďurkov, Ján Filo, Michal Adamec, Michal Bošňák, Juraj Šimko, Ondrej Kucharica a Ondrej Šimko. Spolu je to teda 15 rodín.

        Celé horné Uhorsko sužovali okrem chudoby aj časté morové epidémie a epidémie cholery, ktoré boli dôsledkom či už neúrody, alebo zlých hygienických podmienok na miestach, kde boli sústredení ranení vojaci. Zväčša k týmto epidémiám dochádzalo po skončení vojen (napr. aj r. 1710 po povstaní Františka II. Rákoczyho).
           Po revolučných rokoch 1848 - 49 na území Slovenska vypukli  lokálne epidémie cholery. Vo farnosti Malá Hradná jej v r. 1849 padlo za obeť celkom 50 obyvateľov farnosti - najviac v Neporadzke (14) a Malej Hradnej (15). V Čuklasovciach sa však vtedy nevyskytlo úmrtie na choleru.
           Najhoršie  to  bolo   v r. 1866,   po  prusko-rakúskej  vojne. Rakúske vojská maršála Benedeka sa po prehratej bitke  pri Hradci Králové sťahovali cez Vlársky priesmyk a Trenčín k Bratislave. V Trenčíne bolo ubytovaných mnoho najmä ranených vojakov, ktorí do mesta zavliekli epidémiu cholery. Vo farnosti Malá Hradná sa prvou obeťou cholery stal 7. 9. 1866 Štefan Dálik, 7-ročný chlapec z roľníckej rodiny vo Svinnej. Počas necelých dvoch mesiacov padlo za obeť cholere vo farnosti Malá Hradná 115 obyvateľov. V Čuklasovciach bol  prvou obeťou 58-ročný vdovec, žobrák Jozef Hudec, a to dňa 1. 10. 1866. Po ňom nasledovali:
- v ten istý deň Mária Mihalechová, manželka Andreasa Hudeca, želiara, 38 r.
-  5.10. 1866 Josephus Adamec, manžel Márie, roľník, 45 r.
-  8.10. 1866 Mária Adamcová, vdova po Jos. Adamcovi, 47 r.
-  8.10. 1866 Joannes Kolarik, želiar, 65 r.
- 10.10.1866 Michael Kmeťko, sluha, 49 r.
- 12.10.1866 Anna Adamcová, dcéra neb. Jos. Adamca, roľníka, 15 r.
- 14.10.1866 Stephanus Kvassovsky, ženatý,   zeman, compossesor (spoluvlastník), 71 r.
- 14.10.1866 Joanna Kolariková, dcéra Jána, želiara, 24 r.
- 16.10.1866 Catharina, manželka Joannesa Fabulu, sluhu, 34 r.
- 24.10.1866 Maria Zsovinecz,   manželka  Adama Masarika, drevo- rubača,  25 r. (Č. 10) - a to bola aj posledná obeť vo farnosti.
(Zdroj: Matrika RK farnosti Malá Hradná, ŠA Ivanka pri Nitre)

   Podľa zoznamu lokalít Uhorska z pohľadu administratívneho a náboženského členenia v r. 1877 bolo v Čuklasovciach 165 obyvateľov rímsko-katolíckeho vyznania (príslušná farnosť Malá Hradná) a 23 obyvateľov židovskej obce (náboženská príslušnosť k Bánovciam) - na digitalizovanej snímke príslušnej strany celkom naspodu.
Zdrojový dokument: Dvorzsák János: Magyarország helységnévtára : tekintettel a közigazgatási, népességi és hitfelekezeti viszonyokra. = Ortslexicon von Ungarn: Mit Bezug auf dir politische und kirchliche Eintheilung der Bevölkerung. 1877.
      Zoznam živnostníkov v Uhorsku v r. 1891 uvádza v tom čase v Čuklasovciach týchto živnostníkov:
Benyo (1), Breeder (1), Brexder (1), Holbay (2), Mihály (1), Stáhl (2). 
        V roku 1910 sa konalo veľké sčítanie obyvateľstva v Uhorsku. Podľa jeho výsledkov žilo v tom čase v Čuklasovciach  celkom 198 obyvateľov, z toho 3 v cudzine, 102 bolo mužov, 96 žien. Vekové zloženie bolo nasledovné:

    Z celkového počtu obyvateľov bolo 108 slobodných, 80 ženatých, resp. vydatých a 10 vdovcov/-íc.
    Ako rodnú reč uvádzali 5 maďarčinu, 7 nemčinu, 186 slovenčinu; znalosť maďarského jazyka uviedlo 36 obyvateľov.
      Znalosť písania  a čítania uviedlo 125 obyvateľov.
  Z celkového počtu obyvateľov bolo 186 rímsko-katolíckeho vierovyznania a 12 židovského.
     Z celkového počtu domov boli dva stavané z kameňa a tehál, 35 z nepálenej tehly, 16 bolo so škridľou, 5 so šindľom a 16 bolo pokrytých slamou alebo tŕstím.

     Obyvatelia Čuklasoviec sa zaoberali poľnoshospodárstvom. Už v 19. storočí sa však uvádza, že na tomto panstve Boršických je pôda pre jej kyslosť zaradená do tretej triedy bonity. Tento fakt ovplyvňuje výsledky poľnohospodárov dodnes.
 
     Mnohé pramene uvádzajú, že v Čuklasovciach sa narodil Ján Morvay (1808), údajne bernolákovec, ktorý na základe vlastných pozorovaní spísal dielo „Hodnowerní wípis snadného, a sprobuwaného spôsobu ku zhojeňí wčil panujícej Mornéj Uplawici, aneb jak rečenéj Choleri Nemoci“. Dielo bolo vydané v r. 1831 v Trnave. Ján Morvay bol v čase epidémie kňazom v Tiszabábolne v Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej  župe, neskôr bol kňazom v dnešnom Dubníku, kedysi nazývanom Čúz, v Tekovskej župe, a to v rokoch 1840 – 1842. Istý čas zastával funkciu tabulárneho sudcu komárňanskej župy. Vo viacerých zdrojoch sa uvádza, že Ján Morvay sa narodil v Čuklasovciach 7.7.1808. Bohužiaľ, skúmaním matričných záznamov rímskokatolíckej farnosti Malá Hradná som zistil, že v danom dátume sa síce narodil Ján Morvay rodičom Jánovi a Františke Dvoreckej, no tento Ján po piatich rokoch zomrel (4.3.1813). Jeho rodičia najbližšie narodenému synovi dali znova meno Ján (2.2.1814). Ak vezmeme do úvahy údaj, že Ján Morvay ukončil teologické štúdiá v r. 1828 a v matrike zomrelých v Čúzi je pri jeho úmrtí v r. 1842 uvedený vek 37 rokov (teda sa mal narodiť okolo r. 1805), nie je možné ani to, aby druhorodený Ján Morvay bol stotožnený s touto osobnosťou. Navyše pri súpise šľachty v r. 1837 je v Čuklasovciach uvedený Ján Morvay (manžel Františky Dvoreckej) spolu s dvoma synmi – Jozefom a Jánom. Druhý Ján teda zostal na otcovskom gazdovstve. V niektorých zdrojoch sa ešte uvádza, že rok narodenia Jána Morvaya je rok 1795. To zase nekorešponduje s vekom pri úmrtí, navyše v takom období (+/-2 roky) sa žiaden Ján Morvay v Čuklasovciach, ani v Držkovciach nenarodil. Je teda zrejmé, že táto známa osobnosť sa vôbec nenarodila v tomto regióne.
    Prečo sa však všade uvádza, že Ján Morvay bol z držkovského rodu Morvayovcov? V Uhorsku žili dva nezávislé šľachtické rody Morvayovcov. Jeden z Isépu v Baraňskej župe a druhý z Dolných Držkoviec. Ovšem tento držkovský rod sa ešte v 16. storočí rozšíril do viacerých uhorských žúp, či už Tekovskej, Gemerskej, Zemplínskej, ba aj Ugočskej. Na odlíšenie od Morvayovcov z Isépu boli označovaní ako držkovskí Morvayovci (maď. Morvay Alsó-Draskóczon). To mohlo viesť k omylu hľadať narodenie Jána Morvaya v matrike rímskokatolíckej farnosti Malá Hradná. Najbližšie predpokladanému roku narodenia 1805 bolo práve narodenie Jána Morvaya v Čuklasovciach r. 1808. No ako to bolo naozaj, neskúmal nikto.
    V rámci terajšieho Slovenska sme našli ešte 8 možných adeptov, prevažne z Dolniakov (Nové Zámky, okolie Komárna, Nitra), je však potrebný dôsledný genealogický výskum, ktorý by mohol potvrdiť, alebo vyvrátiť, ktorý z nich mohol zodpovedať hľadanej osobe. Vzhľadom na Morvayovské vetvy aj v iných regiónoch Uhorska však ani jeden z nami nájdených nemusí byť hľadaným adeptom.

     Čuklasovce, rovnako ako aj Držkovce, zostali kuriálnou obcou až do zrušenia poddanstva v roku 1848. Táto skutočnosť ovplyvnila aj symboliku týchto obcí. Dolné a Horné Držkovce si vytvorili vlastné pečatidlá až v 19. storočí. Zostali po nich nápisové pečate s prvkami šľachtických erbov. Symbol Čuklasoviec čerpá zo znaku Habsburgovcov, ktorí boli v roku 1526 - 1918 uhorskými kráľmi. 
    V obci sa nachádza kultúrna pamiatka - zvonička, ktorá slúži svojmu účelu dodnes.

        Udalosti I. svetovej vojny neobišli ani Čuklasovce. Koľko mužov z Čuklasoviec v tejto vojne bojovalo zatiaľ nevedno. Čuklasovce však patrili pod obvod Trenčína aj po vojenskej stránke a muži boli odvádzaní k 15. honvédskemu pešiemu (predtým domobraneckému) pluku v Trenčíne. Tento pluk, spolu so 71. peším plukom z Trenčína, bol nasadený v r. 1914 - 1916 na haličskom úseku východného frontu. Dvaja príslušníci z tohto pluku sa neskôr zaradili k ruským légiám a do vlasti sa vrátili až v r. 1920. Boli to Jozef Filo a Ján Mihalik.
        Jozef Filo sa narodil v Čuklasovciach 25.11.1886. Ako príslušník 15. honvédskeho pešieho pluku sa dostal na východný front, kde bol ako vojak 307. honv. pešieho pluku zajatý dňa 28.6.196 pri Černovci (teraz Ukrajina). K čsl. légiám v Rusku sa prihlásil v Ufe (teraz Baškirská republika, súčasť Ruska). Prijatý do légií bol 20.9.1918 k 1. záložnému pluku ako vojak. Dňa 22.4.1920 bol demobilizovaný ako vojak 3. streleckého pluku.
        Ján Mihalik sa narodil v Čuklasovciach 26.3.1894. Rovnako ako Jozef Filo sa dostal k tomu istému pluku na východný front. Do zajatia padol ako desiatnik dňa 14.6.1916 v Bučači (dnes Ukrajina). Dňa 14.11.1918 bol zaradený do légií v Rusku v hodnosti vojaka do čsl. tábora pre Slovákov a neskôr, 9.7.1919 do 12. streleckého pluku, z ktorého sa aj vrátil do vlasti v r. 1920.

(Zdroj: http://www.klubvtn.info/info_9910a.htm
Databáza legionárov I. svetovej vojny Vojenského ústředního archívu Praha: http://www.vuapraha.cz/Pages/DatabazeLegionaru/DatabazeLegionaru.aspx)

         K ďalším účastníkom bojov v I. svetovej vojne, ktorí pochádzajú z Čuklasoviec a pravdepodobne aj bývali v Čuklasovciach (narukovali do trenčianskej posádky), patria:
- Filo Juraj (nar. 1883), kaprál (desiatnik) 71. pešieho pluku, v septembri 1914 postrelený do pravej nohy, liečil sa  vo viedenskom špitáli;
- Mihálik Jozef (nar. 1895), pešiak 15. honvédskeho pešieho pluku, ochorel v marci 1915, liečil sa v nemocnici železiarní v Diósgyövasgyári;
- Blaško Ján (nar. 1874), pešiak 15. honvédskeho pešieho pluku, v novembri 1915 padol do zajatia v Piešťanke, v Rusku;
- Bačko Peter (nar. 1884), pešiak 71. pešieho pluku, v januári 1916 padol do zajatia v Tomsku (Rusko);
- Seevald Michal (nar. 1885), pešiak 71. pešieho pluku, v januári 1916 padol do zajatia v Ťumene (Rusko);
- Holbay (?) (nar. 1886), pešiak 71. pešieho pluku, v marci 1916 padol do zajatia v Rusku.
          Okrem nich poznáme ďalších rodákov z Čuklasoviec, ktorí však v čase vypuknutia vojny bývali pravdepodobne už mimo Čuklasoviec, keďže narukovali k iným posádkam:
-  Snopek Ján (nar. 1885), kaprál (desiatnik) 10. honvédskeho pešieho pluku z Miskolcza, na jeseň 1914 postrelený do ľavej nohy, liečil sa v špitáli v Krems an der Donau (Rakúsko), po vyliečení pridelený k viedenskému 24. domobraneckému pešiemu pluku, pri ktorom bol v januári 1916 opätovne ranený;
- Mihalech Michal (nar. 1882), pešiak 45. domobraneckého pešieho pluku z Poľska, zajatý v lete 1916 v Šatsku (Rusko);
- Matuška Michal (nar. 1893), delostrelec 14. húfnicového pluku v Innsbrucku, zranený v lete r. 1917.
(Zdroj: Výkazy strát, resp. SPrávy o zranených a chorých, vydávané v priebehu vojny, zverejnené Národnou knihovnou Praha)
         Počas partizánskych čistiek v II. svetovej vojne, v novembri 1944, prečesávali Nemci všetky okolité obce a Inovecké hory, kde hľadali partizánov a údajne skrývajúce sa židovské rodiny. Nemci sa usadili v susednej obci Dubodiel, kam pozháňali všetkých mužov a chlapcov od 15 rokov z okolitých obcí (aj Čuklasoviec) a gestapo ich mučilo a vypočúvalo.
(Zdroj: monografia obce Dubodiel, autori M. Ďurčo, A. Mikula, vyd. 2005)
     Čuklasovce boli oslobodené dňa 6. apríla 1945, spolu s obcami Horné Držkovce, Dolné Držkovce, Podlužany, Ruskovce, Malá Hradná, Cimenná, Dubodiel, Trenčianske Jastrabie a Trenčianske Mitice. Stalo sa tak počas Bratislavsko-Brnianskej operácie uskutočnenej armádami severnej časti 2. Ukrajinského frontu, a to konkrétne vojskami 40. Sovietskej armády pod velením generálporučíka F. F. Žmačenka a 4. Rumunskej armády pod velením generála Dascanesca.
(Zdroj: http://www.szpb.sk/obvtn/DD.htm)
     
    V lete r. 1951, na Petra a Pavla, zasiahla Čuklasovce tragická povodeň. Prudká prietrž mračien spôsobila príval množstva vody. Tá naplavila z dvorov drevo a pod., ktoré strhla do Inoveckého potoka. Pod mostom však toto strhnuté drevo vytvorilo prekážku vodnému toku, čo malo za následok vyliatie sa Inoveckého potoka zo svojho koryta. Povodni padli za obeť tri domy: Jána Petríka, Františka Petríka a Ludvíka Mihála. Pri tejto povodni uhynulo aj množstvo hospodárskych zvierat. Obyvatelia zvalených domov boli veľmi dlho bez strechy nad hlavou a dočasne boli ubytovaní v škole. Začiatkom júla r. 1954 sa povodeň opakovala, avšak už nie v takých tragických rozmeroch.
(Zdroj: Spomienky Ervína Snopka, Anny Snopekovej, rod. Masarykovej a Oľgy Bebjakovej, rod. Filovej)

       V r. 1965  mali Čuklasovce 294 obyvateľov, pričom z ekonomicky činných (159) pracovalo 47 % v poľnohospodárstve a 21,8 % v priemysle. 46,2 % pracovalo v obci. V Čuklasovciach bolo vtedy 62 trvale obývaných domov, z čoho 6 bolo postavených ešte pred r. 1879 a len 31 domov bolo postavených po II. svetovej vojne.
(Zdroj: Štatistický lexikón obcí ČSSR 1965)

       V r. 1970 mali Čuklasovce 314 obyvateľov.
  
    V r. 1976  boli Čuklasovce, Horné Držkovce a Dolné Držkovce zlúčené do jednej obce - Veľké Držkovce.

      Po  stránke  cirkevnej administrácie patrí  obec Čuklasovce k farnosti Malá Hradná. Keď sa v r. 1782 vyčlenením z farnosti Malá Hradná zriaďovala nová farnosť Dubodiel, mali byť k tejto, okrem Cimennej a Veľkej Hradnej, pričlenené aj Čuklasovce, avšak pre nesúhlas obyvateľov obce sa tak nestalo.
      Podľa dostupných údajov v matrike farnosti Malá Hradná sa dňa 11.5.1842 uskutočnila vo farskom kostole v Malej Hradnej birmovka. Sviatosť vysluhoval vtedajší nitriansky biskup Imrich II. Palúcky (Emericus Palugay de eadem Bodafalva) a sviatosť prijalo celkom 15 farníkov obce Čuklasovce.
      Ďalšia  birmovka  sa uskutočnila  dňa 2. 10. 1860.  Sviatosť vysluhoval vtedajší nitriansky biskup Augustín Roškováni (Augustinius Rosskovanyi), pričom sviatosť prijalo celkom 210 farníkov, z toho 23 farníkov z Čuklasoviec.